Čas lúčenia...

Ach áno, je to tu. Vedel som, že to raz musí prísť, ale prečo tak skoro? A prečo tak neúprosne a tvrdo?

Ani si neviete predstaviť ako ťažko sa mi píšu tieto riadky. S akou námahou klepocem prstami po klávesnici to hrozné slovo: DOVIDENIA!

Ó, dovidenia, moje staré, rozodraté a statne zapáchajúce tenisky. Ach, mi je ťažko len tak, vás hodiť do koša, keď nás spája toľko zážitkov...

Napríklad ten, keď som si vás prvý krát obul.  Alebo keď ste mi pomáhali uniknúť pred tým strašidelným psom.  Alebo vtedy keď som si vás prvý krát očural. Alebo vtedy keď...  dosť!

Áno, čas je neúprosný a kilometre tiež. Ešte nedávno sme sa spolu smiali, že čože je to päťdesiatka... potom čože je to stovka (aj tak vydržíte dlhšie než ja). Ale 1000 km je tisíc km...

R.I.P (Rest In Pieces)

Back in Black!

Už je to pomerne dávno čo som sem naposledy niečo prihodil, takže sa medzitým toho pomerne hodne zomlelo. Najpodstatnejšia vec ale je, že Pobehaj stále behá. Áno je to tak. Aj napriek tomu, že som sem z časových dôvodov (blbšia výhovorka ma nenapadla) moc toho nenapísal, bežecký vercajch som zatial stále nezavesil na klinec.

Behám teraz síce iba 2 x týždenne a to krátky, 9-11km beh a druhý LSD turisticko-spoznávací výklus, tak okolo 18-22 km. A musím sa priznať, že ma stále viac a viac bavia práve tie dlhé behy. Sú to také dobrodružné mini-výpravy po kopcoch, pri ktorých si človek dobije svoje mentálne baterky na celý týždeň.

Naposledy som si takto veselo pobehoval po Karpatskom hrebeni a kochal sa tým nádherným predmetom na oblohe, až pokým mi nedošlo, že to vlastne očumujem mesiac… Tma padla pomerne rýchlo a tých 10 km domov, potme v pomerne hustom lese, bol fakt zážitok.

Jedna ruka stále vystretá pred sebou, aby som sa neklepol o nejaký strom, nohy zdvíham tak vysoko, že som si kolenami takmer rozbijem frňák. Oči vypúlené ako keď sa ráno na záchode moc nedarí, aby som aspom videl aspom pár centimetrov pred sebou, uši analyzujú prasknutie každej vetvičky. V hlave sa mi vynárajú všetky hororové scénky, ktoré som kedy videl a počul, vrátane Dobšinského rozprávok.  Skrátka beh všetkými zmyslami.

Hodne mi odlahlo, ked som zbadal prvé svetlá civilizácie, pred ktorou som sa celé hodiny snažil utiecť…

Pohehaj prázdninuje

Ako si určite mnoho pozorných ľudí všimlo, niekoľko posledných dní to tak trochu flákam s písanim tohto blogu. Jednak to aj tak nikto nečíta a jednak sa mi toho trochu v posledných dňoch nakopila práca a spústa vybavovačiek. Napríklad, zajtra musím odniesť marhule na vypálenie a to sa nedá len tak odfláknuť. Na to treba celého človeka, no nie?

A nakoľko sú ešte stále prázdniny tak som sa rozhodol, že si  ich ešte chvíľu užijem. Teda asi mi ďalšie volno dosť dlho nehrozí (zasvätenci vedie prečo). Ale žiadne strachy za chvíľu sa vrátim a potom...

Singing (and running) in the rain

Dnes ráno zase pre zmenu pršalo, tak som sa začal tešiť že prší, lebo keby som sa náhodou netešil, tak aj tak bude pršať. Takže som vlastne nemal čo stratiť. Dal som si už klasický 10 km okruh cez vodou osviežený les a bolo to veľmi fajn. Dážď postupne slabol až napokon prestalo pršať úplne. No čo už, ani na ten dážď sa už dnes človek nemôže spoľahnúť...

Nič ma nevie viac potešiť (aj keď by sa niečo určite našlo), ako behanie v príjemnom, teplom dáždiku.  Všetko je také vyvoňané a svieže, perfektne sa dýcha, nikde nikoho. Len tak si pobehujem po lesíku  a napriek tomu, že som mokrý ako myš, teším sa z toho podobne ako malé decko pobehujúce pod striekacou hadicou.  Pocitový tlak silnie až nakoniec môj emočný ventil jednoducho povolí a ja hulákam na celý les nejaký infantilný refrén...

Tak keď nabudúce uvidíte  po lese pobehovať vyškereného típka, ktorý ujúka, výska a vyspevuje „čo všetko si si už preskákal malý zmoknutý šakal“  prosím , nevolajte sanitku...

Dávka LSD

Včera som si dal svoju pravidelnú dávku LSD. Nie to LSD čo si zrejme myslite vy. Toto LSD je síce tiež návykové, ale ináč je (vraj) celkom zdravé. LSD znamená v mojom prípade totiž Long Slow Distance run, čiže pomalý a dlhý beh.

Jedná sa o špecifickú formu behu hodne využívanú predovšetkým bežcami na dlhšiu vzdialenosť, pri ktorom je podstatnejší dĺžka a čas strávený na nohách ako rýchlosť alebo vzdialenosť. Mimochodom, bez toho, aby som to vôbec vedel, ja som v podstate veľkú časť svojich výklusov behal presne v tomto duchu. Teda hodne poooomaly. Zopár krát som si tuším aj schrupol...

Čo mňa osobne najviac fascinuje na týchto diaľkových poklusoch je to, že človek ma kopu času kochať sa okolím, obdivovať prírodu, poprípade očumovať opaľujúce sa slečny. To potom ani nevnímate, že vlastne bežíte až si zrazu uvedomíte že ste už v susednom okrese a neviete ako sa vrátiť naspäť...

posledný beh som zašiel už fakt ďaleko...

Behanie v lete

Ani som sa poriadne nenazdal, a už tu zase je leto. Mám pocit, ako keby sa tie ročné obdobia striedali stále častejšie a častejšie.  Nehovorím to preto, že by som sa nebodaj chcel sťažovať. Však leto má tiež svoje kúzla. Líže sa zmrzlina, slečny sa hromadne premávajú po uliciach mnohokrát oblečené iba v okuliaroch, sú prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.  Žiaľ jedna z vecí na čo sa také typické, horúce leto moc nehodí je behanie...

Napríklad včera. Ešte okolo šiestej večer bolo také teplo, že som mal pocit že na poliach začnú z kukurice lietať pukance a aj najosmahnutejší borec z Konga by mal čo robiť, aby to nejako ustál.  Teplo, neteplo, je chcem behať a preto dlho nerozmýšľam a idem na vec.

Prvé metre sú ešte relatívne v pohode.  Lenže pred výbehom som pre istotu vypil viac vody ako karavána smädných tiav a teraz sa potím ako kubánsky autobusár. Utieram čelo a pokračujem. Cestička sa vinie cez vinohrady z ktorých sa zrazu vynorí traktor a mňa zahalí mrak postrekov. Dýcha sa mi strašne blbo, ale utešuje ma aspoň fakt, že tento rok nedostanem peronospóru.  Bežím ďalej. V hlave sa mi začínajú postupne premietať všetky tie reklamy na kadejaké orosené moky, ktoré momentálne fičia v telke. Našťastie sa cesta konečne stáča do lesa. Som zachránený.

Je až neuveriteľné, aký obrovský rozdiel je medzi teplotou tam „vonku“ a tu v lese. Oči si rýchlo privykajú na lesné šero a telo sa pozvoľna spamätáva z teplotného šoku. Ešte chvíľu a budem pri mojej obľúbenej občerstvovacej stanici: horskom potôčiku. Okamžite vrážam gebulu do vody a mám pocit, že to zasyčalo ako keď hasíte táborák postojačky. Ááááááh! Neskutočné! Vyzerá to že to momentálne prežijem. Lenže čaká ma ešte cesta domov a mne sa moc z lesa nechce. Ešte že za chvíľu tá žeravá obluda zalezie za kopce a začne noc. A potom začnú z lesa vychádzať kadejaké spotené príšery...

moja občerstvovacia stanica

Ranné výklusy

Počas minulého týždňa som absolvoval niekoľko ranných behov.  Občas sa mi totiž (ako asi každému) nakopí toľko „neodkladných“ povinností, že večer by už jednoducho na behanie neostával čas.

Ranný beh je v mnohých ohľadoch hodne špecifický. Je to vlastne prvá výrazná fyzická aktivita, teda ak neberiem do úvahy návštevu záchoda po predchádzajúcej ťažkej večere a preto som sa toho, ako nočný tvor trochu obával. Na moje príjemné zistenie, ono to ide...

Najväčšou prekážkou nie je beh ako taký, ale samotné vstávanie. Napríklad viem, že ak nevstanem okamžite z postele, tak takmer na stopro zaspím. Preto som si vypracoval následný postup:

Za prvé, budík si dám dostatočne ďaleko od postele.  Nepríjemné, ale účinné.  Za druhé, vedľa budíku si pripravím šálku s kávou. Akonáhle vypínam budík, uvidím kávu a automaticky sa jej napijem. Káva ma totiž na môj organizmus silno laxatívny účinok. To znamená, že skôr ako na návrat do postele myslím na záchodovú misu. Ranná potreba ma preberie natoľko dostatočne, že mám v podstate vyhrané.

Skoré ranné behy majú (obzvlášť v lete) svoje zvláštne čaro.  Príroda sa prebúdza, na tráve je ešte rosa, slnko sa pomaly vynára spoza horizontu... Horšie je to v zime. Vtedy moc toho totiž ešte nie je vidieť. Jediná vec ktorá je cez zimné obdobie zaručená je neskutočná kosa.  Ale jedná vec zostáva rovnaká, či je leto, alebo zima. Ten úžasný pocit, keď sa človek dobieha svoj ranný beh. Ten sa fakt nedá opísať, to treba iba zažiť. Napríklad zajtra ráno...

...ešte chvilu porozmýšlam...