Nástrahy veľkomesta

Už som sa pomaly zmieril s tým, že túto zimu „zahibernujem“ na 15-16 kilometrových výklusoch. Pri tých dvoch krpcoch sa jednoducho viacej fakt nedá. No čo už, mohlo byť aj horšie...

Dnes som si teda dal svoju obligátnu trasu po Brnenských kopcoch. Počko, pravdupovediac nebolo bohvie aké. Trochu poprchalo, trochu snežilo a dosť fúkalo (vymyslel som na to slovo snehofukoprš), takže slabšie povahy by zrejme „hodili bógnu“ (preklad do Pezinščiny: by sa na to vysr...).

Lenže pre ozajstného Pobehaja zlé počasie neexistuje. Naopak, čím „podpsovskejšie“ počasie, tým lepšie! Jednaj sa tým cibrí charakter a vôla, ale hlavne je to jedinečná možnosť aspoň na chvílu zdrhnúť z domu.

Lenže miestne kopce skrývajú nástrahy, proti ktorým sú tornáda, krupobitia a hurikány a podobné živle iba príjemným vetríkom na ochladenie teplej kávy.

Prvé mrazíky sú totiž jednoznačný signál, že zima je za dverami. A zima sa nemá podceniť, hlavne čo sa týka proviantu! Vedia to aj miestni fajnšmekri, ktorí vytasili do boja proti zimnému hladomoru zbrane najvačšého kalibru – udiarne.

Tak predstavte si, že si len tak, nič netušiac, pobehujete po kopcoch. Keď tu zrazu báááác! Narazíte v plnej rýchlosti do najlabužníckejších vôní, ktoré sa bezohľadne valia po lese.

Samozrejme, vôňa okamžite naplní každý jeden čuchový receptor a prenikne aj do tej poslednej (v mojom prípade jedinej) mozgovej bunky, takže v sekunde slintám jak bernardín v mäsiarstve.  Nepomáha absolútne nič. Snažil som sa zapchať nos. Beznádejne. Alebo som sa snažil si vsugerovať predstavu čerstvo pohnojeného poľa. Nula bodov. Mal som fakt čo robiť, aby som si zachoval zbytky sebakontroly a nevtrhol do prvého dvora...

Zrejme budem musieť pozmeniť trasu. Zajtra bežím okolo pekárne...

Toto je niekedy trestná činnosť...

Orbis pictus

Dnes som sa rozhodol že zdokumentujem kde to vlastne pobehujem ked sa vyskytujem na Morave.  A podla hesla nevidomých “lepšie raz vidieť ako desať krát počuť” som si zobral na svoj klasický 15km výbeh foťak.  Takže poďme navec.

Moje prvé metre začínajú síce niekde medzi Brnenskými bytovkami, ale to som nefotil.  To vám stačí keď si predstavíte Pétržku. Darmo, ten socík mal aj svoje výhody. Jedno či v Brne alebo v Blave, všetky paneláky sú na rovnaké kopyto, takže sa človek cíti takmer ako doma…

Druhý km. Tu sa začína skutočné pobehovanie. Rovno pri cintoríne. Domorodci tomu nadávaju hřbitov. Neviem vlastne ani prečo. Ale vždy keď bežím, okolo, tak tu vládne doslova hrobové ticho…

Piaty km.  Začínajú kopce. Všimnite si prosím, ako dokonale sa vie Pobehaj farebne prispôsobiť okoliu.

Siedmy km. Čurpauza (roky nezastavíš) + povinné pózovanie pre turistov.

Desiaty km. Posledný seriózny stupáčik. Potom to už so mnou pojde iba 5 km dole kopcom…  

Tak. Hotovo.  Záverom by som sa už len chcel poďakovať môjmu dodávateľovi iontových nápojov za príkladný sponsoring…

Čas lúčenia...

Ach áno, je to tu. Vedel som, že to raz musí prísť, ale prečo tak skoro? A prečo tak neúprosne a tvrdo?

Ani si neviete predstaviť ako ťažko sa mi píšu tieto riadky. S akou námahou klepocem prstami po klávesnici to hrozné slovo: DOVIDENIA!

Ó, dovidenia, moje staré, rozodraté a statne zapáchajúce tenisky. Ach, mi je ťažko len tak, vás hodiť do koša, keď nás spája toľko zážitkov...

Napríklad ten, keď som si vás prvý krát obul.  Alebo keď ste mi pomáhali uniknúť pred tým strašidelným psom.  Alebo vtedy keď som si vás prvý krát očural. Alebo vtedy keď...  dosť!

Áno, čas je neúprosný a kilometre tiež. Ešte nedávno sme sa spolu smiali, že čože je to päťdesiatka... potom čože je to stovka (aj tak vydržíte dlhšie než ja). Ale 1000 km je tisíc km...

R.I.P (Rest In Pieces)

Back in Black!

Už je to pomerne dávno čo som sem naposledy niečo prihodil, takže sa medzitým toho pomerne hodne zomlelo. Najpodstatnejšia vec ale je, že Pobehaj stále behá. Áno je to tak. Aj napriek tomu, že som sem z časových dôvodov (blbšia výhovorka ma nenapadla) moc toho nenapísal, bežecký vercajch som zatial stále nezavesil na klinec.

Behám teraz síce iba 2 x týždenne a to krátky, 9-11km beh a druhý LSD turisticko-spoznávací výklus, tak okolo 18-22 km. A musím sa priznať, že ma stále viac a viac bavia práve tie dlhé behy. Sú to také dobrodružné mini-výpravy po kopcoch, pri ktorých si človek dobije svoje mentálne baterky na celý týždeň.

Naposledy som si takto veselo pobehoval po Karpatskom hrebeni a kochal sa tým nádherným predmetom na oblohe, až pokým mi nedošlo, že to vlastne očumujem mesiac… Tma padla pomerne rýchlo a tých 10 km domov, potme v pomerne hustom lese, bol fakt zážitok.

Jedna ruka stále vystretá pred sebou, aby som sa neklepol o nejaký strom, nohy zdvíham tak vysoko, že som si kolenami takmer rozbijem frňák. Oči vypúlené ako keď sa ráno na záchode moc nedarí, aby som aspom videl aspom pár centimetrov pred sebou, uši analyzujú prasknutie každej vetvičky. V hlave sa mi vynárajú všetky hororové scénky, ktoré som kedy videl a počul, vrátane Dobšinského rozprávok.  Skrátka beh všetkými zmyslami.

Hodne mi odlahlo, ked som zbadal prvé svetlá civilizácie, pred ktorou som sa celé hodiny snažil utiecť…

Pohehaj prázdninuje

Ako si určite mnoho pozorných ľudí všimlo, niekoľko posledných dní to tak trochu flákam s písanim tohto blogu. Jednak to aj tak nikto nečíta a jednak sa mi toho trochu v posledných dňoch nakopila práca a spústa vybavovačiek. Napríklad, zajtra musím odniesť marhule na vypálenie a to sa nedá len tak odfláknuť. Na to treba celého človeka, no nie?

A nakoľko sú ešte stále prázdniny tak som sa rozhodol, že si  ich ešte chvíľu užijem. Teda asi mi ďalšie volno dosť dlho nehrozí (zasvätenci vedie prečo). Ale žiadne strachy za chvíľu sa vrátim a potom...

Singing (and running) in the rain

Dnes ráno zase pre zmenu pršalo, tak som sa začal tešiť že prší, lebo keby som sa náhodou netešil, tak aj tak bude pršať. Takže som vlastne nemal čo stratiť. Dal som si už klasický 10 km okruh cez vodou osviežený les a bolo to veľmi fajn. Dážď postupne slabol až napokon prestalo pršať úplne. No čo už, ani na ten dážď sa už dnes človek nemôže spoľahnúť...

Nič ma nevie viac potešiť (aj keď by sa niečo určite našlo), ako behanie v príjemnom, teplom dáždiku.  Všetko je také vyvoňané a svieže, perfektne sa dýcha, nikde nikoho. Len tak si pobehujem po lesíku  a napriek tomu, že som mokrý ako myš, teším sa z toho podobne ako malé decko pobehujúce pod striekacou hadicou.  Pocitový tlak silnie až nakoniec môj emočný ventil jednoducho povolí a ja hulákam na celý les nejaký infantilný refrén...

Tak keď nabudúce uvidíte  po lese pobehovať vyškereného típka, ktorý ujúka, výska a vyspevuje „čo všetko si si už preskákal malý zmoknutý šakal“  prosím , nevolajte sanitku...

Dávka LSD

Včera som si dal svoju pravidelnú dávku LSD. Nie to LSD čo si zrejme myslite vy. Toto LSD je síce tiež návykové, ale ináč je (vraj) celkom zdravé. LSD znamená v mojom prípade totiž Long Slow Distance run, čiže pomalý a dlhý beh.

Jedná sa o špecifickú formu behu hodne využívanú predovšetkým bežcami na dlhšiu vzdialenosť, pri ktorom je podstatnejší dĺžka a čas strávený na nohách ako rýchlosť alebo vzdialenosť. Mimochodom, bez toho, aby som to vôbec vedel, ja som v podstate veľkú časť svojich výklusov behal presne v tomto duchu. Teda hodne poooomaly. Zopár krát som si tuším aj schrupol...

Čo mňa osobne najviac fascinuje na týchto diaľkových poklusoch je to, že človek ma kopu času kochať sa okolím, obdivovať prírodu, poprípade očumovať opaľujúce sa slečny. To potom ani nevnímate, že vlastne bežíte až si zrazu uvedomíte že ste už v susednom okrese a neviete ako sa vrátiť naspäť...

posledný beh som zašiel už fakt ďaleko...