Trochu analýzy

 Celý týždeň po mojej „úspešnej príprave“ na preteky som si iba lízal rany. Moje behy pozostávali z kratučkých výklusov v tempe, ktoré by  nezadýchali ani korytnačku. Pre mňa bol ale úžasný pocit už len to, že môžem znovu po zranení pobehovať po lese.

Medzitým som poctivo študoval bežeckú literatúru a zistil som, že moja predchádzajúca „príprava“ mala predsa len nejaké tie muchy. Presnejšie celé hejno múch. Skrátka bola na hovno (čo vlastne vysvetľuje tie muchy). Tu sú tie hlavné:

Prehnané navršovanie nabehaných kilometrov.  No mal som pocit, že to asi trošku preháňam, keď som po dobehnutí nemohol vôbec používať schody. Ale že som to až tak prepískol, to som fakt netušil. Podľa odborníkov je dobré zo začiatku pridávať tak 5 až 10 percent týždenne. Takže, keď človek behá 15 km týždenne, optimálne predĺženie trasy na budúci týždeň je tak o 1,5 až 2 km. Ja som si s prehľadom prihodil  takých 8 km, čiže viac než 50 percent navrch...

Katastrofálna technika. Netušil som, že aj správne behať sa treba naučiť. Pravdu povediac, myslel som si o sebe, že bežím pomerne elegantne. Až kým som sa prvý krát nevidel na videu. Estét vo mne zúfalo zastenal.   To čo som videl asi nemalo s behom moc spoločného. Teda ak sa nahrbený, trhaný sled indiánskych poskokov s vypúlenými očami a výzorom unaveného bernardína dá nazvať behom.  No asi bude na čom pracovať...

Snaha o rýchlosť. Od začiatku som sa snažil behať svižne. Však načo by som aj išiel na nejaké preteky, keď tam potom budem vyklusávať, nie? Dychčal som síce ako prúdové lietadlo, ale myslel som si že to patrí k veci. Že treba trénovať vytrvalosť pomalými a dlhými výklusmi to som fakt netušil.

A hlavne nedostatok radosti. Celý predošlý tréning bol vlastne jedno veľké trápenie, celé motivované iba pretekmi. Možno toto bol aj najvážnejší dôvod prečo som sa zranil. Keď človek behá iba preto, lebo  MUSÍ  nabehať kilometre, lebo MUSÍ schudnúť, lebo si MUSÍ niečo dokázať stoj čo stoj, tak potom to asi nie je úplne oukej.  Také behanie potom moc neteší  a je iba otázkou času kým si človek „vyrobí“ nejaké zranenie, alebo s tým celým znechutene praští.  

Moje poučenie: behať uvoľnene s dôrazom na techniku, navyšovať kilometríky hóóódne pomaličky a hlavne si urobiť si z behania pôžitok.  A potom sa uvidí čo ďalej...

Bežecké znovuzrodenie

Tak, a tak ti treba! Toto mi bežalo dokola v hlave, keď som ochkal, skuvíňal a krútil sa s natiahnutým lýtkom v prachu cesty počas mojej ďalšej prípravy na krosový polmaratón. Predchádzajúci pokus sa tiež skončil hodne podobne. Jediný rozdiel bol iba ten, že tento krát som sa zranil na druhej nohe. 

Domov som sa plazil v silno porazeneckej nálade. Takto nejako asi musel vyzerať Napoleonov vojak vracajúci sa z Moskvy. Akurát ten mal v nohách tisícky kilometrov, v zuboch prach z Ruských stepí a v bruchu možno kúsky olova. Ja iba pár kilometrov behu pre „zdravie“.

Celé to má vlastne na svedomí kamoš Palino, ktorý ma na ten kros vyhecoval tým, že ho minulý rok dal takmer bez tréningu. V podobnom duchu sa niesla jeho príprava na tento ročník. Dokonca si ešte pre istotu znížil tréningové dávky na takmer absolútnu nulu. Ja som sa naopak nič nepodcenil a poctivo som sa pripravoval. Takticky som síce vynechal prvé dva mesiace (bola kosa), takže mi na prípravu ostávalo iba niečo vyššie mesiaca, ale uisťoval som sa, že to celé dobehnem intenzívnym tréningom.

Jediným problémom bolo to, že som vlastne netušil, ako by mal taký tréning vôbec vyzerať.  Občas síce chodievam behávať, ale nikdy som si nemeral vzdialenosť, alebo čas. Nejaké informácie som našiel na bežeckých fórach a stiahol som si svoj prvý tréningový plán na pólmaratón.  Po drobnej úprave – teda keď som z úspechom stačil plánované trojmesačné objemy do jedného – som bol ready.  Plán bol dokonalý, profesionálny a aj pekne graficky spracovaný (som estét). Doriti tak prečo tu teraz zavýjam ako zle postrelený diviak a behanie na dosť dlhú dobu s určitosťou vynechám???

Večer celá situácia vyzerala predsa len trochu ružovejšie, asi vďaka odstupu a zopár deci otcovho ružového vína. Vo víne sa totiž okrem pravdy zrejme skrýva aj hodný kus optimizmu. A tak som po rozsiahlej analýze jednoznačne rozhodol, že začnem behať poriadne. A aby bolo úplne jasné, že to myslím vážne všetko som rituálne zapil ďalším pohárikom.

Druhý deň sa mi moje rozhodnutie z predchádzajúceho večera nevidelo ako triezve zhodnotenie situácie. Obzvlášť keď som bol rád, že som vôbec dokríval na záchod. Dokelu, ako decká sme behali vždy a všade. Naháňal  nás sused, keď sme mu kradli čerešne, alebo silnejší spolužiak len tak keď sa mu chcelo. Ráno som pravidelne dobiehal do školy lebo som zaspal. V škole ani poriadne neskončila hodina a už sme sa naháňali medzi lavicami, po škole zase po ihriskách či uliciach. Skrátka beh bol našou každodennou samozrejmosťou, podobne ako dnes to víno. Odreté kolená, prípadne vybité zuby to bolo občas súčasťou hry. Ale za ten svet si nepamätám, kedy si niekto z nás natiahol lýtko...  A dnes po prebehnutí zopár kilometrov, aby som sa triasol o svoje zdravie.

Rozhodol som sa, že tento krát začnem trochu inak. Pokiaľ sa bude moja noha dávať dokopy, tak sa pokúsim zistiť, kde robím chyby a pripravím nový bojový plán.  Cieľ je jednoduchý: behať dlho a ďaleko. Znovu objaviť ten pocit ľahkosti a slobody čo sme ako decká pri behaní brali za absolútnu samozrejmosť. Či sa mi to podarí to neviem.  Ale za pokus to predsa stojí, nie?

Takže,  ide sa na vec!