Nuda v Brne?

Doporučená literatúra...

Mnoho ľudí vníma beh ako nudnú, monotónnu činnosť, ktorá sa “musí” robiť iba preto, aby sme udržali kilogramy na ako-tak akceptovateľnej úrovni.  Čo už môže byť na takom pomalom natriasaní sa vôbec zábavne?

Pravdupovediac, tiež som zo začiatku bral behanie iba ako prostriedok na dosiahnutie lepšej kondície. Beh bol proste iba niečím, čo si jednoducho treba “odmakať” a hotovo.  Ani sa moc nečudujem, že pri takomto pohľade sa javí beh ako hodne nudná činnosť.

Dnes mám však trochu iný pohľad na vec. Už nebehám iba kvôli kondičke, či váhe. Behám hlavne kvôli behu samotnému. Každé prebehnutie je pre mňa príležitosť zažiť nové mini dobrodružstvo.  Tak napríklad včera:

Išiel som sa prebehnúť po lese, aby som sa presvedčil, či je už na kopcoch naozajstný sneh.  Počasie bolo fantastické: svietilo slniečko, teplota tesne pod nulou, terén jemne primrznutý, nikde nikoho.  Kochám sa tichom, ktoré prerušuje iba moje dychčanie. Bežím do kopca. Pľúca sa plnia studeným vzduchom, stehná začínajú páliť. Parádička.

Bežím po úzkom chodníčku, ktorý z jednej strany lemuje nepreniknuteľné krovie a druhá strana sa prudko zvažuje do údolia. Už to tu dobre poznám.  Cestička prudko klesá a za zákrutou ma čaká krásna čistinka… Teda tak to bolo vždy až do včera...

Teraz ma na čistinke čakalo prekvapenie v podobe chlapíka, ktorý si potreboval uľaviť. Zastihol som ho v tej známej chúlostivej polohe: gate „na pól žrdi“,  v jednej ruke papier, druhou sa mi zúfalo snaží dať  znamenie aby som zastavil. Neskoro… Bol som z toho vyplašený podobne ako on a mal som čo robiť, aby som ho aj s jeho výtvorom nezrazil do rokliny.

Áno, behanie má mnoho nevýhod. Napríklad skracuje čas na reakciu. Ale nuda to rozhodne nie je!

1000 km…

Dnešný beh by zrejme patril k tým celkom obyčajným a nemal by som v podstate ani o čom moc písať, keby sa nestali dve veci.

Za prvé,  prekonal som hranicu  1000 km. Ja viem, 1000 km za rok nie je nič moc. Ale na takého obyčajného pobehaja to není najhoršie, nie?  V každom prípade si dnes už nemusím vymýšlať dôvod, aby som si mohol večer naliať jedno-dve deci.

Druhá vec sa stala počas samotného behu. Je to v podstate iba taká drobná príhoda, ale neobyčajne ma potešila.

Natešený úspechom,  bežal som posledné km v silno povzneseneckej nálade.  Aby som ten pocit ešte viac umocnil, tak som si povedal, že do toho trochu kopnem.  A hodil som na moje pomery takmer mimozemské tempo.

Fičal som po lesnej cestičke, po ktorej sa občas motajú psíčkari a “špacírkári”, ale nakoľko bola dnes podnechtovka (takzvaný fukoprš), tak tam nebolo nikoho.  Až na jednu postaršiu pani, ktorá si to pomaličky sunula po kraji.

Väčšinou keď bežím za staršími ľuďmi tak sa snažím urobiť nejaký hluk, aby ma začuli ešte skôr ako okolo nich obehnem.  Zo začiatku som to nerobil a zopár ľudí som tak vystrašil, že ich takmer kleplo.   Preto pri predstave prípadného  dýchania z úst do úst, radšej vytiahnem z bundy kľúče a štrngám s nimi ako vtedy na námestí ...

Pani (mohla mať hodne cez 70 rokov) začula moje zvonenie a vzorne si stúpla na kraj, aby som mohol bez problémov prebehnúť okolo nej.  V momente keď som ju obiehal, odrazu zdvihla obidve ruky a uklonila sa až po zem… Vraj k takému výkonu v takom počasí sa to patrí...

Neviem ako vám, ale mne takéto drobné gestá dokážu zodvihnúť náladu na niekoľko dní.  V tej chvíli som mal pocit akokeby som práve vyhral Bostonský maratón.  Teda, neviem ako sa cíti výťaz Bostonského maratónu, to je fakt.  Ale mne práve do mojej zbierky “duševných” medailí pribudla ďalšia. A túto si povesím niekam hodne vysoko…

Nástrahy veľkomesta

Už som sa pomaly zmieril s tým, že túto zimu „zahibernujem“ na 15-16 kilometrových výklusoch. Pri tých dvoch krpcoch sa jednoducho viacej fakt nedá. No čo už, mohlo byť aj horšie...

Dnes som si teda dal svoju obligátnu trasu po Brnenských kopcoch. Počko, pravdupovediac nebolo bohvie aké. Trochu poprchalo, trochu snežilo a dosť fúkalo (vymyslel som na to slovo snehofukoprš), takže slabšie povahy by zrejme „hodili bógnu“ (preklad do Pezinščiny: by sa na to vysr...).

Lenže pre ozajstného Pobehaja zlé počasie neexistuje. Naopak, čím „podpsovskejšie“ počasie, tým lepšie! Jednaj sa tým cibrí charakter a vôla, ale hlavne je to jedinečná možnosť aspoň na chvílu zdrhnúť z domu.

Lenže miestne kopce skrývajú nástrahy, proti ktorým sú tornáda, krupobitia a hurikány a podobné živle iba príjemným vetríkom na ochladenie teplej kávy.

Prvé mrazíky sú totiž jednoznačný signál, že zima je za dverami. A zima sa nemá podceniť, hlavne čo sa týka proviantu! Vedia to aj miestni fajnšmekri, ktorí vytasili do boja proti zimnému hladomoru zbrane najvačšého kalibru – udiarne.

Tak predstavte si, že si len tak, nič netušiac, pobehujete po kopcoch. Keď tu zrazu báááác! Narazíte v plnej rýchlosti do najlabužníckejších vôní, ktoré sa bezohľadne valia po lese.

Samozrejme, vôňa okamžite naplní každý jeden čuchový receptor a prenikne aj do tej poslednej (v mojom prípade jedinej) mozgovej bunky, takže v sekunde slintám jak bernardín v mäsiarstve.  Nepomáha absolútne nič. Snažil som sa zapchať nos. Beznádejne. Alebo som sa snažil si vsugerovať predstavu čerstvo pohnojeného poľa. Nula bodov. Mal som fakt čo robiť, aby som si zachoval zbytky sebakontroly a nevtrhol do prvého dvora...

Zrejme budem musieť pozmeniť trasu. Zajtra bežím okolo pekárne...

Toto je niekedy trestná činnosť...

Orbis pictus

Dnes som sa rozhodol že zdokumentujem kde to vlastne pobehujem ked sa vyskytujem na Morave.  A podla hesla nevidomých “lepšie raz vidieť ako desať krát počuť” som si zobral na svoj klasický 15km výbeh foťak.  Takže poďme navec.

Moje prvé metre začínajú síce niekde medzi Brnenskými bytovkami, ale to som nefotil.  To vám stačí keď si predstavíte Pétržku. Darmo, ten socík mal aj svoje výhody. Jedno či v Brne alebo v Blave, všetky paneláky sú na rovnaké kopyto, takže sa človek cíti takmer ako doma…

Druhý km. Tu sa začína skutočné pobehovanie. Rovno pri cintoríne. Domorodci tomu nadávaju hřbitov. Neviem vlastne ani prečo. Ale vždy keď bežím, okolo, tak tu vládne doslova hrobové ticho…

Piaty km.  Začínajú kopce. Všimnite si prosím, ako dokonale sa vie Pobehaj farebne prispôsobiť okoliu.

Siedmy km. Čurpauza (roky nezastavíš) + povinné pózovanie pre turistov.

Desiaty km. Posledný seriózny stupáčik. Potom to už so mnou pojde iba 5 km dole kopcom…  

Tak. Hotovo.  Záverom by som sa už len chcel poďakovať môjmu dodávateľovi iontových nápojov za príkladný sponsoring…

Čas lúčenia...

Ach áno, je to tu. Vedel som, že to raz musí prísť, ale prečo tak skoro? A prečo tak neúprosne a tvrdo?

Ani si neviete predstaviť ako ťažko sa mi píšu tieto riadky. S akou námahou klepocem prstami po klávesnici to hrozné slovo: DOVIDENIA!

Ó, dovidenia, moje staré, rozodraté a statne zapáchajúce tenisky. Ach, mi je ťažko len tak, vás hodiť do koša, keď nás spája toľko zážitkov...

Napríklad ten, keď som si vás prvý krát obul.  Alebo keď ste mi pomáhali uniknúť pred tým strašidelným psom.  Alebo vtedy keď som si vás prvý krát očural. Alebo vtedy keď...  dosť!

Áno, čas je neúprosný a kilometre tiež. Ešte nedávno sme sa spolu smiali, že čože je to päťdesiatka... potom čože je to stovka (aj tak vydržíte dlhšie než ja). Ale 1000 km je tisíc km...

R.I.P (Rest In Pieces)

Back in Black!

Už je to pomerne dávno čo som sem naposledy niečo prihodil, takže sa medzitým toho pomerne hodne zomlelo. Najpodstatnejšia vec ale je, že Pobehaj stále behá. Áno je to tak. Aj napriek tomu, že som sem z časových dôvodov (blbšia výhovorka ma nenapadla) moc toho nenapísal, bežecký vercajch som zatial stále nezavesil na klinec.

Behám teraz síce iba 2 x týždenne a to krátky, 9-11km beh a druhý LSD turisticko-spoznávací výklus, tak okolo 18-22 km. A musím sa priznať, že ma stále viac a viac bavia práve tie dlhé behy. Sú to také dobrodružné mini-výpravy po kopcoch, pri ktorých si človek dobije svoje mentálne baterky na celý týždeň.

Naposledy som si takto veselo pobehoval po Karpatskom hrebeni a kochal sa tým nádherným predmetom na oblohe, až pokým mi nedošlo, že to vlastne očumujem mesiac… Tma padla pomerne rýchlo a tých 10 km domov, potme v pomerne hustom lese, bol fakt zážitok.

Jedna ruka stále vystretá pred sebou, aby som sa neklepol o nejaký strom, nohy zdvíham tak vysoko, že som si kolenami takmer rozbijem frňák. Oči vypúlené ako keď sa ráno na záchode moc nedarí, aby som aspom videl aspom pár centimetrov pred sebou, uši analyzujú prasknutie každej vetvičky. V hlave sa mi vynárajú všetky hororové scénky, ktoré som kedy videl a počul, vrátane Dobšinského rozprávok.  Skrátka beh všetkými zmyslami.

Hodne mi odlahlo, ked som zbadal prvé svetlá civilizácie, pred ktorou som sa celé hodiny snažil utiecť…

Pohehaj prázdninuje

Ako si určite mnoho pozorných ľudí všimlo, niekoľko posledných dní to tak trochu flákam s písanim tohto blogu. Jednak to aj tak nikto nečíta a jednak sa mi toho trochu v posledných dňoch nakopila práca a spústa vybavovačiek. Napríklad, zajtra musím odniesť marhule na vypálenie a to sa nedá len tak odfláknuť. Na to treba celého človeka, no nie?

A nakoľko sú ešte stále prázdniny tak som sa rozhodol, že si  ich ešte chvíľu užijem. Teda asi mi ďalšie volno dosť dlho nehrozí (zasvätenci vedie prečo). Ale žiadne strachy za chvíľu sa vrátim a potom...