Nuda v Brne?

Doporučená literatúra...

Mnoho ľudí vníma beh ako nudnú, monotónnu činnosť, ktorá sa “musí” robiť iba preto, aby sme udržali kilogramy na ako-tak akceptovateľnej úrovni.  Čo už môže byť na takom pomalom natriasaní sa vôbec zábavne?

Pravdupovediac, tiež som zo začiatku bral behanie iba ako prostriedok na dosiahnutie lepšej kondície. Beh bol proste iba niečím, čo si jednoducho treba “odmakať” a hotovo.  Ani sa moc nečudujem, že pri takomto pohľade sa javí beh ako hodne nudná činnosť.

Dnes mám však trochu iný pohľad na vec. Už nebehám iba kvôli kondičke, či váhe. Behám hlavne kvôli behu samotnému. Každé prebehnutie je pre mňa príležitosť zažiť nové mini dobrodružstvo.  Tak napríklad včera:

Išiel som sa prebehnúť po lese, aby som sa presvedčil, či je už na kopcoch naozajstný sneh.  Počasie bolo fantastické: svietilo slniečko, teplota tesne pod nulou, terén jemne primrznutý, nikde nikoho.  Kochám sa tichom, ktoré prerušuje iba moje dychčanie. Bežím do kopca. Pľúca sa plnia studeným vzduchom, stehná začínajú páliť. Parádička.

Bežím po úzkom chodníčku, ktorý z jednej strany lemuje nepreniknuteľné krovie a druhá strana sa prudko zvažuje do údolia. Už to tu dobre poznám.  Cestička prudko klesá a za zákrutou ma čaká krásna čistinka… Teda tak to bolo vždy až do včera...

Teraz ma na čistinke čakalo prekvapenie v podobe chlapíka, ktorý si potreboval uľaviť. Zastihol som ho v tej známej chúlostivej polohe: gate „na pól žrdi“,  v jednej ruke papier, druhou sa mi zúfalo snaží dať  znamenie aby som zastavil. Neskoro… Bol som z toho vyplašený podobne ako on a mal som čo robiť, aby som ho aj s jeho výtvorom nezrazil do rokliny.

Áno, behanie má mnoho nevýhod. Napríklad skracuje čas na reakciu. Ale nuda to rozhodne nie je!