Dnes som si bol trochu pretiahnuť nohy po včerajšom peknom a relatívne náročnom výbehu v kopcoch. Slniečko príjemne hrialo, od hôr pofukoval osviežujúci vetrík, vtáci hulákali naplno, skrátka idylka. Väčšinou však krásne počasie znamená aj zvýšenie výskytu „kvázišportujúceho“ človečenstva v partiách lesa, ktoré sú najbližšie k mestu.
Bežím prvé kilometríky a všetko je tak ako sa patrí. Zopár vypustených psov nižšieho vzrastu (takzvaných póldecákov) si na mňa len tak, tréningovo, vyštartuje. Dorastenci na „bajkoch“ súťažia kto dokáže okolo mňa čo najtesnejšie prefrnknúť. Klasika.
Utekám ďalej, pozerám pod nohy aby som v „päťprsťákoch“ neskočil na nejaký zákerný šutrík a tak si ani moc nevšímam veselú, korpulentnú dvojicu, ktorá sa na mne evidentne dobre baví. Keď som bol už na ich úrovni, jeden z nich začal bežať vedľa mňa za obrovského veselia a hlasitého povzbudzovania jeho nadrozmerného kumpána.
Nakoľko som od prírody človek priateľský, tak som ešte spomalil už aj tak hodne výklusové tempo aby som pána XXXL trochu namotivoval. Už po pár metroch sa môj spolubežec orosil ako správne načapovaná dvanástka a dychčaním systematicky plašil vtáctvo ďaleko pred nami. O chvíľu na to sa zvalil do trávy s evidentnými náznakmi chronického vyčerpania a lapal po dychu ako zle udretý vianočný kapor. Chvíľu som váhal, či nemám zavolať pomoc, no po chvíli sa z trávy zdvihla ruka s palcom ukazujúcim, že všetko je ok. Teda, aspoň som si myslel, že to je palec...
Niekedy som na rozpakoch, či mám ľudí s nadváhou ľutovať, alebo nie. Neviem. Zrejme oni nás, bežcov, ľutujú. Však kto s normálny len tak pobehuje kade-tade, keď sa dá napríklad len tak v kľude sedieť. Ku koncu behu som na to, myslím, prišiel. Nie, ľutovať nie. Ja sa ich musím naučiť mať rád. Ja ich musím absolútne milovať! Nikdy totiž neviem, kedy mi môžu zachrániť život...
 |
| Ano, niekedy nám môžu zachrániť život! |
