Znova sa vraciam tak kam patrím, teda do terénu. Dnes klasických 8 km a nastúpaných asi 300 m. Prvé, síce iba pól kilometrové, ale pomerne výživné stúpanie bolo už po niekoľkých minútach behu, tak som sa trošičku bál ako to budú moje lýtka zvládať. Na moje prekvapenie, to bolo celkom fajn. Ďalší kopec prišiel po štvrťhodinke a celkom sympaticky som ho vycupital až hore. Huhúúú!
Cestička sa potom stočila späť do údolíčka, slniečko svietilo o 106, skrátka pohodička. Z mojej takmer meditačnej hladiny ma veľmi rýchlo zase vyviedol pohľad na celkom fešného rotvajleríka, ktorý ma očakával pri spodku klesania. No nič, spomenul som si na múdre rady znalcov, že pes nesmie nikdy vycítiť strach z človeka, inač je zle. Opatrne som sa sunul v pred a snažil som sa nedať na seba vidieť ako som vyklepaný a veľmi úctivým oblúkom som sa ho snažil obísť cez žihľavové pole. Nespúšťal som z neho oči, ani on zo mňa. Dráma vrcholila. Keď sa začal labužnícky olizovať, cítil som, ako sa moje srdce začalo divoko búchať. Ako hovorieva môj kamarát, do zadku by sa mi nezmestil ani zastrúhaný vlas. Našťastie, keď už som si v duchu pripravoval epitaf na hrob, sa z ničoho nič vynorila mladá slečna a s výkrikom „fuj Nero!“ ukončila tento mini thriler. Nero sa zrejme ešte chvíľu rozhodoval, či by si predsa len nemal kusnúť, ale potom si to rozmyslel a začal sa venovať paničke.
Typujem, že dnes ma bude Nero naháňať celú noc...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára