Behanie v mesačnej krajine, alebo rok po...

Vždy keď sa vyskytujem v rodnom Pezinku (väčšinou som dobrovoľne prevelený do Brna), nikdy nevynechám možnosť ísť si zabehať, zabicyklovať, alebo len tak sa potulovať po Malých Karpatoch. Pre mňa sú miestne kopce, jednými z najkrajších na svete. Neviem vlastne ani poriadne prečo. Určite nie sú najväčšie, však už aj z názvu vyplýva že sú „Malé“. Viem, že nie sú ani najvyššie  (aj keď som na zemepise zopár krát chýbal). Ale majú v sebe niečo, čo ma láka vrátiť sa sem znova a znova.

Bársaký lesný pobehaj si nájde v miestnych lesoch nepreberné množstvo bežeckých možností: od strmých chodníčkov vydupaných divou zverou cez kľukaté cestičky lemujúce (zatiaľ) čisté potôčiky až po nekonečné bludisko drevorubačských ciest. Mojou najobľúbenejšou trasou býval asi 11 km dlhý okruh, kde sa striedali úžasné scenérie doslova  po pár metroch. Sám pre seba som túto trať nazval Malokarpatský výber. Bohužiaľ, už iba bývalý...

Presne pred rokom sa totiž cez miestnu časť Karpát prehnala séria víchríc, ktoré zmenila mnohé miesta na nepoznanie. A žiaľ, hore spomínaný okruh sa nachádzal presne v jedných z najviac postihnutých miest. Ostatne, fotky hovoria za všetko...

Takto nejako to tu vyzeralo pred rokom...

... a takto to tu vyzerá dnes.

Počas behu cez túto spúšť sa vo mne miesila zmeska pocitov. Zo začiatku prevažoval smútok. Smútok z toho, že už nikdy nezažijem ten les čo tu býval. Po chvíli som si ale všimol, že medzi tým mikádom spadnutých stromov sa už tlačia na svet nové stromčeky, pripravené nahradiť ich padlých bratov. Zrejme nepotrvá dlho a bude tu za chvíľu (teda za pár rokov) nový, mladý lesík.  To mi hodne pozdvihlo náladu. Dokonca som si tuším od radosti aj zavýskal. Ale iba potichu. Nechcel som totiž rušiť lesný poriadok. Alebo som už možno nevládal. Neviem. Zrejme som len chcel tomuto kúsku lesa zaželať, aby sa z toho dostal čim skôr.