Nuda v Brne?

Doporučená literatúra...

Mnoho ľudí vníma beh ako nudnú, monotónnu činnosť, ktorá sa “musí” robiť iba preto, aby sme udržali kilogramy na ako-tak akceptovateľnej úrovni.  Čo už môže byť na takom pomalom natriasaní sa vôbec zábavne?

Pravdupovediac, tiež som zo začiatku bral behanie iba ako prostriedok na dosiahnutie lepšej kondície. Beh bol proste iba niečím, čo si jednoducho treba “odmakať” a hotovo.  Ani sa moc nečudujem, že pri takomto pohľade sa javí beh ako hodne nudná činnosť.

Dnes mám však trochu iný pohľad na vec. Už nebehám iba kvôli kondičke, či váhe. Behám hlavne kvôli behu samotnému. Každé prebehnutie je pre mňa príležitosť zažiť nové mini dobrodružstvo.  Tak napríklad včera:

Išiel som sa prebehnúť po lese, aby som sa presvedčil, či je už na kopcoch naozajstný sneh.  Počasie bolo fantastické: svietilo slniečko, teplota tesne pod nulou, terén jemne primrznutý, nikde nikoho.  Kochám sa tichom, ktoré prerušuje iba moje dychčanie. Bežím do kopca. Pľúca sa plnia studeným vzduchom, stehná začínajú páliť. Parádička.

Bežím po úzkom chodníčku, ktorý z jednej strany lemuje nepreniknuteľné krovie a druhá strana sa prudko zvažuje do údolia. Už to tu dobre poznám.  Cestička prudko klesá a za zákrutou ma čaká krásna čistinka… Teda tak to bolo vždy až do včera...

Teraz ma na čistinke čakalo prekvapenie v podobe chlapíka, ktorý si potreboval uľaviť. Zastihol som ho v tej známej chúlostivej polohe: gate „na pól žrdi“,  v jednej ruke papier, druhou sa mi zúfalo snaží dať  znamenie aby som zastavil. Neskoro… Bol som z toho vyplašený podobne ako on a mal som čo robiť, aby som ho aj s jeho výtvorom nezrazil do rokliny.

Áno, behanie má mnoho nevýhod. Napríklad skracuje čas na reakciu. Ale nuda to rozhodne nie je!

1000 km…

Dnešný beh by zrejme patril k tým celkom obyčajným a nemal by som v podstate ani o čom moc písať, keby sa nestali dve veci.

Za prvé,  prekonal som hranicu  1000 km. Ja viem, 1000 km za rok nie je nič moc. Ale na takého obyčajného pobehaja to není najhoršie, nie?  V každom prípade si dnes už nemusím vymýšlať dôvod, aby som si mohol večer naliať jedno-dve deci.

Druhá vec sa stala počas samotného behu. Je to v podstate iba taká drobná príhoda, ale neobyčajne ma potešila.

Natešený úspechom,  bežal som posledné km v silno povzneseneckej nálade.  Aby som ten pocit ešte viac umocnil, tak som si povedal, že do toho trochu kopnem.  A hodil som na moje pomery takmer mimozemské tempo.

Fičal som po lesnej cestičke, po ktorej sa občas motajú psíčkari a “špacírkári”, ale nakoľko bola dnes podnechtovka (takzvaný fukoprš), tak tam nebolo nikoho.  Až na jednu postaršiu pani, ktorá si to pomaličky sunula po kraji.

Väčšinou keď bežím za staršími ľuďmi tak sa snažím urobiť nejaký hluk, aby ma začuli ešte skôr ako okolo nich obehnem.  Zo začiatku som to nerobil a zopár ľudí som tak vystrašil, že ich takmer kleplo.   Preto pri predstave prípadného  dýchania z úst do úst, radšej vytiahnem z bundy kľúče a štrngám s nimi ako vtedy na námestí ...

Pani (mohla mať hodne cez 70 rokov) začula moje zvonenie a vzorne si stúpla na kraj, aby som mohol bez problémov prebehnúť okolo nej.  V momente keď som ju obiehal, odrazu zdvihla obidve ruky a uklonila sa až po zem… Vraj k takému výkonu v takom počasí sa to patrí...

Neviem ako vám, ale mne takéto drobné gestá dokážu zodvihnúť náladu na niekoľko dní.  V tej chvíli som mal pocit akokeby som práve vyhral Bostonský maratón.  Teda, neviem ako sa cíti výťaz Bostonského maratónu, to je fakt.  Ale mne práve do mojej zbierky “duševných” medailí pribudla ďalšia. A túto si povesím niekam hodne vysoko…