Singing (and running) in the rain

Dnes ráno zase pre zmenu pršalo, tak som sa začal tešiť že prší, lebo keby som sa náhodou netešil, tak aj tak bude pršať. Takže som vlastne nemal čo stratiť. Dal som si už klasický 10 km okruh cez vodou osviežený les a bolo to veľmi fajn. Dážď postupne slabol až napokon prestalo pršať úplne. No čo už, ani na ten dážď sa už dnes človek nemôže spoľahnúť...

Nič ma nevie viac potešiť (aj keď by sa niečo určite našlo), ako behanie v príjemnom, teplom dáždiku.  Všetko je také vyvoňané a svieže, perfektne sa dýcha, nikde nikoho. Len tak si pobehujem po lesíku  a napriek tomu, že som mokrý ako myš, teším sa z toho podobne ako malé decko pobehujúce pod striekacou hadicou.  Pocitový tlak silnie až nakoniec môj emočný ventil jednoducho povolí a ja hulákam na celý les nejaký infantilný refrén...

Tak keď nabudúce uvidíte  po lese pobehovať vyškereného típka, ktorý ujúka, výska a vyspevuje „čo všetko si si už preskákal malý zmoknutý šakal“  prosím , nevolajte sanitku...

Dávka LSD

Včera som si dal svoju pravidelnú dávku LSD. Nie to LSD čo si zrejme myslite vy. Toto LSD je síce tiež návykové, ale ináč je (vraj) celkom zdravé. LSD znamená v mojom prípade totiž Long Slow Distance run, čiže pomalý a dlhý beh.

Jedná sa o špecifickú formu behu hodne využívanú predovšetkým bežcami na dlhšiu vzdialenosť, pri ktorom je podstatnejší dĺžka a čas strávený na nohách ako rýchlosť alebo vzdialenosť. Mimochodom, bez toho, aby som to vôbec vedel, ja som v podstate veľkú časť svojich výklusov behal presne v tomto duchu. Teda hodne poooomaly. Zopár krát som si tuším aj schrupol...

Čo mňa osobne najviac fascinuje na týchto diaľkových poklusoch je to, že človek ma kopu času kochať sa okolím, obdivovať prírodu, poprípade očumovať opaľujúce sa slečny. To potom ani nevnímate, že vlastne bežíte až si zrazu uvedomíte že ste už v susednom okrese a neviete ako sa vrátiť naspäť...

posledný beh som zašiel už fakt ďaleko...