Už som sa pomaly zmieril s tým, že túto zimu „zahibernujem“ na 15-16 kilometrových výklusoch. Pri tých dvoch krpcoch sa jednoducho viacej fakt nedá. No čo už, mohlo byť aj horšie...
Dnes som si teda dal svoju obligátnu trasu po Brnenských kopcoch. Počko, pravdupovediac nebolo bohvie aké. Trochu poprchalo, trochu snežilo a dosť fúkalo (vymyslel som na to slovo snehofukoprš), takže slabšie povahy by zrejme „hodili bógnu“ (preklad do Pezinščiny: by sa na to vysr...).
Lenže pre ozajstného Pobehaja zlé počasie neexistuje. Naopak, čím „podpsovskejšie“ počasie, tým lepšie! Jednaj sa tým cibrí charakter a vôla, ale hlavne je to jedinečná možnosť aspoň na chvílu zdrhnúť z domu.
Lenže miestne kopce skrývajú nástrahy, proti ktorým sú tornáda, krupobitia a hurikány a podobné živle iba príjemným vetríkom na ochladenie teplej kávy.
Prvé mrazíky sú totiž jednoznačný signál, že zima je za dverami. A zima sa nemá podceniť, hlavne čo sa týka proviantu! Vedia to aj miestni fajnšmekri, ktorí vytasili do boja proti zimnému hladomoru zbrane najvačšého kalibru – udiarne.
Tak predstavte si, že si len tak, nič netušiac, pobehujete po kopcoch. Keď tu zrazu báááác! Narazíte v plnej rýchlosti do najlabužníckejších vôní, ktoré sa bezohľadne valia po lese.
Samozrejme, vôňa okamžite naplní každý jeden čuchový receptor a prenikne aj do tej poslednej (v mojom prípade jedinej) mozgovej bunky, takže v sekunde slintám jak bernardín v mäsiarstve. Nepomáha absolútne nič. Snažil som sa zapchať nos. Beznádejne. Alebo som sa snažil si vsugerovať predstavu čerstvo pohnojeného poľa. Nula bodov. Mal som fakt čo robiť, aby som si zachoval zbytky sebakontroly a nevtrhol do prvého dvora...
Zrejme budem musieť pozmeniť trasu. Zajtra bežím okolo pekárne...
 |
| Toto je niekedy trestná činnosť... |
