Behanie v lete

Ani som sa poriadne nenazdal, a už tu zase je leto. Mám pocit, ako keby sa tie ročné obdobia striedali stále častejšie a častejšie.  Nehovorím to preto, že by som sa nebodaj chcel sťažovať. Však leto má tiež svoje kúzla. Líže sa zmrzlina, slečny sa hromadne premávajú po uliciach mnohokrát oblečené iba v okuliaroch, sú prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.  Žiaľ jedna z vecí na čo sa také typické, horúce leto moc nehodí je behanie...

Napríklad včera. Ešte okolo šiestej večer bolo také teplo, že som mal pocit že na poliach začnú z kukurice lietať pukance a aj najosmahnutejší borec z Konga by mal čo robiť, aby to nejako ustál.  Teplo, neteplo, je chcem behať a preto dlho nerozmýšľam a idem na vec.

Prvé metre sú ešte relatívne v pohode.  Lenže pred výbehom som pre istotu vypil viac vody ako karavána smädných tiav a teraz sa potím ako kubánsky autobusár. Utieram čelo a pokračujem. Cestička sa vinie cez vinohrady z ktorých sa zrazu vynorí traktor a mňa zahalí mrak postrekov. Dýcha sa mi strašne blbo, ale utešuje ma aspoň fakt, že tento rok nedostanem peronospóru.  Bežím ďalej. V hlave sa mi začínajú postupne premietať všetky tie reklamy na kadejaké orosené moky, ktoré momentálne fičia v telke. Našťastie sa cesta konečne stáča do lesa. Som zachránený.

Je až neuveriteľné, aký obrovský rozdiel je medzi teplotou tam „vonku“ a tu v lese. Oči si rýchlo privykajú na lesné šero a telo sa pozvoľna spamätáva z teplotného šoku. Ešte chvíľu a budem pri mojej obľúbenej občerstvovacej stanici: horskom potôčiku. Okamžite vrážam gebulu do vody a mám pocit, že to zasyčalo ako keď hasíte táborák postojačky. Ááááááh! Neskutočné! Vyzerá to že to momentálne prežijem. Lenže čaká ma ešte cesta domov a mne sa moc z lesa nechce. Ešte že za chvíľu tá žeravá obluda zalezie za kopce a začne noc. A potom začnú z lesa vychádzať kadejaké spotené príšery...

moja občerstvovacia stanica

Ranné výklusy

Počas minulého týždňa som absolvoval niekoľko ranných behov.  Občas sa mi totiž (ako asi každému) nakopí toľko „neodkladných“ povinností, že večer by už jednoducho na behanie neostával čas.

Ranný beh je v mnohých ohľadoch hodne špecifický. Je to vlastne prvá výrazná fyzická aktivita, teda ak neberiem do úvahy návštevu záchoda po predchádzajúcej ťažkej večere a preto som sa toho, ako nočný tvor trochu obával. Na moje príjemné zistenie, ono to ide...

Najväčšou prekážkou nie je beh ako taký, ale samotné vstávanie. Napríklad viem, že ak nevstanem okamžite z postele, tak takmer na stopro zaspím. Preto som si vypracoval následný postup:

Za prvé, budík si dám dostatočne ďaleko od postele.  Nepríjemné, ale účinné.  Za druhé, vedľa budíku si pripravím šálku s kávou. Akonáhle vypínam budík, uvidím kávu a automaticky sa jej napijem. Káva ma totiž na môj organizmus silno laxatívny účinok. To znamená, že skôr ako na návrat do postele myslím na záchodovú misu. Ranná potreba ma preberie natoľko dostatočne, že mám v podstate vyhrané.

Skoré ranné behy majú (obzvlášť v lete) svoje zvláštne čaro.  Príroda sa prebúdza, na tráve je ešte rosa, slnko sa pomaly vynára spoza horizontu... Horšie je to v zime. Vtedy moc toho totiž ešte nie je vidieť. Jediná vec ktorá je cez zimné obdobie zaručená je neskutočná kosa.  Ale jedná vec zostáva rovnaká, či je leto, alebo zima. Ten úžasný pocit, keď sa človek dobieha svoj ranný beh. Ten sa fakt nedá opísať, to treba iba zažiť. Napríklad zajtra ráno...

...ešte chvilu porozmýšlam...



Beh vs. Bicykel

Ako som už v minule spomínal, zaradil som znovu do svojho „programu“  výšlapy na horskáči.  Bajkovanie ma dosť chytilo minulý rok, keď som bol na dlhodobejšej bežeckej maródke. Je to celkom super doplnok k behu, teda keď sa to robí s rozumom (v praxi nepoužívam).  

Zopár krát som sa snažil porovnať bicyklovanie a behanie, ale nie je to vôbec jednoduché.  Sú to, aj keď sa to nezdá, dve hodne odlišné aktivity. Po dlhšom pozorovaní som napríklad zistil, že najväčší rozdiel medzi bežcom a cyklistom je absencia bicykla u bežca. Teda, dá sa aj behať s bicyklom, ale to je zase úplne iná debata.

Zo športového hľadiska  je zaujímavé pozorovať aké svaly sa do aktivity zapájajú. Po dlhšom behaní ma – logicky – hodne bolia nohy. Po dlhšom bicyklovaní ma ale najviac bolí zadok (a občas aj iné súčiastky) a to hlavne keď šliapem do kopca! A keď bolí zadok, tak to není žiadna prdel, to mi verte! Keď sa človeku pri pokuse o sadnutie orosí čelo od potu a navrú žily na krku, tak sa niekedy pozastavujem nad zdravotným prínosom tohto športu...

Kde naopak bicyklovanie víťazí na plnej čiare nad behaním je spločensko-kultúrna oblasť. Ak sa totiž bežcovi stane, že „náhodou“ narazí pri tréningu na krčmu, tak ma iba dve možnosti: buď naprázdno pregĺgne a beží ďalej, alebo si dá jedno-dve orosené a zvalí sa do jarku. Bicyklista si naopak môže dať aj niekoľko kúskov a potom – podľa stupňa trénovanosti – buď na bajk vysadne, alebo sa oň aspoň opre a nejako to už domov doklepe.  Zopár krát som si osobne overil túto funkciu bicyklu a musím skonštatovať, že je fakt k nezaplateniu!

Upozornenie: rozmazanosť fotky zapríčinila rýchlosť!

Umenie oddychovať

Posledných pár dní som viac nebehal ako behal, ale o to viac som brázdil Karpatské stráne na mojom muzeálnom „horskáči“. Príčinou je natiahnuté lýtko na mojej ľavej nohe, ktorého majiteľ kašle na to, že telo občas potrebuje aj nejaký ten oddych.

Podľa klasika, človek nestúpi dva krát do toho istého „oného“, no keby ten klasik poznal mňa (dokážem to dokonca opakovane), asi by také blbosti netrepal. Teraz mi už teda neostáva nič iné, iba si dobre poutierať boty a nejako sa dať dohromady.

Najzaujímavejšie na tých mojich zraneniach je ale to, že im zväčša predchádzajú dni, keď mám pocit, že sa už-už dostávam do vyššieho bežeckého levelu. Napríklad naposledy sa mi podarilo zabehnúť pomerne náročný trail so slušným prevýšením dva dni po sebe.  Moje bežecké ego nadopované úspechom utlačilo zdravý rozum niekam do suterénu a nebralo žiaden ohľad na mierne sa sťažujúcu nohu. Aké prekvapenie, že ďalší výklus skončil zranením!

Preto si teraz musím chvíľu natierať lýtka kadejakými konskými masťami a trpezlivo oddychovať.  A mal by som si už konečne uvedomiť, že určité veci sa zrejme nedajú urýchliť. Alebo že by som tú nohu predsa len ráno vyskúšal?  

Pauza!

Dnes ráno som si bol pokusne zaklusať a otestovať nohu. Dal som si iba ľahkú pól hodinku, aby som to neprehnal už od začiatku a žiaľ, zistil som, že to ešte úplne ono. Aj keď noha držala takmer celý čas, ku koncu som cítil ľahké ťahanie v lýtku. Nič sa nedá robiť, nebudem to znásilňovať.  Cez víkend budem  asi iba ležať hore zipsom a v pondelok sa uvidí.

Môj tréningový program na víkend...