Počas minulého týždňa som absolvoval niekoľko ranných behov. Občas sa mi totiž (ako asi každému) nakopí toľko „neodkladných“ povinností, že večer by už jednoducho na behanie neostával čas.
Ranný beh je v mnohých ohľadoch hodne špecifický. Je to vlastne prvá výrazná fyzická aktivita, teda ak neberiem do úvahy návštevu záchoda po predchádzajúcej ťažkej večere a preto som sa toho, ako nočný tvor trochu obával. Na moje príjemné zistenie, ono to ide...
Najväčšou prekážkou nie je beh ako taký, ale samotné vstávanie. Napríklad viem, že ak nevstanem okamžite z postele, tak takmer na stopro zaspím. Preto som si vypracoval následný postup:
Za prvé, budík si dám dostatočne ďaleko od postele. Nepríjemné, ale účinné. Za druhé, vedľa budíku si pripravím šálku s kávou. Akonáhle vypínam budík, uvidím kávu a automaticky sa jej napijem. Káva ma totiž na môj organizmus silno laxatívny účinok. To znamená, že skôr ako na návrat do postele myslím na záchodovú misu. Ranná potreba ma preberie natoľko dostatočne, že mám v podstate vyhrané.
Skoré ranné behy majú (obzvlášť v lete) svoje zvláštne čaro. Príroda sa prebúdza, na tráve je ešte rosa, slnko sa pomaly vynára spoza horizontu... Horšie je to v zime. Vtedy moc toho totiž ešte nie je vidieť. Jediná vec ktorá je cez zimné obdobie zaručená je neskutočná kosa. Ale jedná vec zostáva rovnaká, či je leto, alebo zima. Ten úžasný pocit, keď sa človek dobieha svoj ranný beh. Ten sa fakt nedá opísať, to treba iba zažiť. Napríklad zajtra ráno...
Skoré ranné behy majú (obzvlášť v lete) svoje zvláštne čaro. Príroda sa prebúdza, na tráve je ešte rosa, slnko sa pomaly vynára spoza horizontu... Horšie je to v zime. Vtedy moc toho totiž ešte nie je vidieť. Jediná vec ktorá je cez zimné obdobie zaručená je neskutočná kosa. Ale jedná vec zostáva rovnaká, či je leto, alebo zima. Ten úžasný pocit, keď sa človek dobieha svoj ranný beh. Ten sa fakt nedá opísať, to treba iba zažiť. Napríklad zajtra ráno...
 |
| ...ešte chvilu porozmýšlam... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára