Ani som sa poriadne nenazdal, a už tu zase je leto. Mám pocit, ako keby sa tie ročné obdobia striedali stále častejšie a častejšie. Nehovorím to preto, že by som sa nebodaj chcel sťažovať. Však leto má tiež svoje kúzla. Líže sa zmrzlina, slečny sa hromadne premávajú po uliciach mnohokrát oblečené iba v okuliaroch, sú prázdniny a tak ďalej a tak ďalej. Žiaľ jedna z vecí na čo sa také typické, horúce leto moc nehodí je behanie...
Napríklad včera. Ešte okolo šiestej večer bolo také teplo, že som mal pocit že na poliach začnú z kukurice lietať pukance a aj najosmahnutejší borec z Konga by mal čo robiť, aby to nejako ustál. Teplo, neteplo, je chcem behať a preto dlho nerozmýšľam a idem na vec.
Prvé metre sú ešte relatívne v pohode. Lenže pred výbehom som pre istotu vypil viac vody ako karavána smädných tiav a teraz sa potím ako kubánsky autobusár. Utieram čelo a pokračujem. Cestička sa vinie cez vinohrady z ktorých sa zrazu vynorí traktor a mňa zahalí mrak postrekov. Dýcha sa mi strašne blbo, ale utešuje ma aspoň fakt, že tento rok nedostanem peronospóru. Bežím ďalej. V hlave sa mi začínajú postupne premietať všetky tie reklamy na kadejaké orosené moky, ktoré momentálne fičia v telke. Našťastie sa cesta konečne stáča do lesa. Som zachránený.
Je až neuveriteľné, aký obrovský rozdiel je medzi teplotou tam „vonku“ a tu v lese. Oči si rýchlo privykajú na lesné šero a telo sa pozvoľna spamätáva z teplotného šoku. Ešte chvíľu a budem pri mojej obľúbenej občerstvovacej stanici: horskom potôčiku. Okamžite vrážam gebulu do vody a mám pocit, že to zasyčalo ako keď hasíte táborák postojačky. Ááááááh! Neskutočné! Vyzerá to že to momentálne prežijem. Lenže čaká ma ešte cesta domov a mne sa moc z lesa nechce. Ešte že za chvíľu tá žeravá obluda zalezie za kopce a začne noc. A potom začnú z lesa vychádzať kadejaké spotené príšery...
 |
| moja občerstvovacia stanica |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára