Posledných pár dní som viac nebehal ako behal, ale o to viac som brázdil Karpatské stráne na mojom muzeálnom „horskáči“. Príčinou je natiahnuté lýtko na mojej ľavej nohe, ktorého majiteľ kašle na to, že telo občas potrebuje aj nejaký ten oddych.
Podľa klasika, človek nestúpi dva krát do toho istého „oného“, no keby ten klasik poznal mňa (dokážem to dokonca opakovane), asi by také blbosti netrepal. Teraz mi už teda neostáva nič iné, iba si dobre poutierať boty a nejako sa dať dohromady.
Najzaujímavejšie na tých mojich zraneniach je ale to, že im zväčša predchádzajú dni, keď mám pocit, že sa už-už dostávam do vyššieho bežeckého levelu. Napríklad naposledy sa mi podarilo zabehnúť pomerne náročný trail so slušným prevýšením dva dni po sebe. Moje bežecké ego nadopované úspechom utlačilo zdravý rozum niekam do suterénu a nebralo žiaden ohľad na mierne sa sťažujúcu nohu. Aké prekvapenie, že ďalší výklus skončil zranením!
Preto si teraz musím chvíľu natierať lýtka kadejakými konskými masťami a trpezlivo oddychovať. A mal by som si už konečne uvedomiť, že určité veci sa zrejme nedajú urýchliť. Alebo že by som tú nohu predsa len ráno vyskúšal?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára