Za prvé, prekonal som hranicu 1000 km. Ja viem, 1000 km za rok nie je nič moc. Ale na takého obyčajného pobehaja to není najhoršie, nie? V každom prípade si dnes už nemusím vymýšlať dôvod, aby som si mohol večer naliať jedno-dve deci.
Druhá vec sa stala počas samotného behu. Je to v podstate iba taká drobná príhoda, ale neobyčajne ma potešila.
Natešený úspechom, bežal som posledné km v silno povzneseneckej nálade. Aby som ten pocit ešte viac umocnil, tak som si povedal, že do toho trochu kopnem. A hodil som na moje pomery takmer mimozemské tempo.
Fičal som po lesnej cestičke, po ktorej sa občas motajú psíčkari a “špacírkári”, ale nakoľko bola dnes podnechtovka (takzvaný fukoprš), tak tam nebolo nikoho. Až na jednu postaršiu pani, ktorá si to pomaličky sunula po kraji.
Väčšinou keď bežím za staršími ľuďmi tak sa snažím urobiť nejaký hluk, aby ma začuli ešte skôr ako okolo nich obehnem. Zo začiatku som to nerobil a zopár ľudí som tak vystrašil, že ich takmer kleplo. Preto pri predstave prípadného dýchania z úst do úst, radšej vytiahnem z bundy kľúče a štrngám s nimi ako vtedy na námestí ...
Pani (mohla mať hodne cez 70 rokov) začula moje zvonenie a vzorne si stúpla na kraj, aby som mohol bez problémov prebehnúť okolo nej. V momente keď som ju obiehal, odrazu zdvihla obidve ruky a uklonila sa až po zem… Vraj k takému výkonu v takom počasí sa to patrí...
Neviem ako vám, ale mne takéto drobné gestá dokážu zodvihnúť náladu na niekoľko dní. V tej chvíli som mal pocit akokeby som práve vyhral Bostonský maratón. Teda, neviem ako sa cíti výťaz Bostonského maratónu, to je fakt. Ale mne práve do mojej zbierky “duševných” medailí pribudla ďalšia. A túto si povesím niekam hodne vysoko…
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťBlahoželám k 1000km! A ty ešte stále bežíš, pri dvoch malých ďeťoch?! Blahoželám! Run, Forrest, run!
OdpovedaťOdstrániť