Už je to pomerne dávno čo som sem naposledy niečo prihodil, takže sa medzitým toho pomerne hodne zomlelo. Najpodstatnejšia vec ale je, že Pobehaj stále behá. Áno je to tak. Aj napriek tomu, že som sem z časových dôvodov (blbšia výhovorka ma nenapadla) moc toho nenapísal, bežecký vercajch som zatial stále nezavesil na klinec.
Behám teraz síce iba 2 x týždenne a to krátky, 9-11km beh a druhý LSD turisticko-spoznávací výklus, tak okolo 18-22 km. A musím sa priznať, že ma stále viac a viac bavia práve tie dlhé behy. Sú to také dobrodružné mini-výpravy po kopcoch, pri ktorých si človek dobije svoje mentálne baterky na celý týždeň.
Naposledy som si takto veselo pobehoval po Karpatskom hrebeni a kochal sa tým nádherným predmetom na oblohe, až pokým mi nedošlo, že to vlastne očumujem mesiac… Tma padla pomerne rýchlo a tých 10 km domov, potme v pomerne hustom lese, bol fakt zážitok.
Jedna ruka stále vystretá pred sebou, aby som sa neklepol o nejaký strom, nohy zdvíham tak vysoko, že som si kolenami takmer rozbijem frňák. Oči vypúlené ako keď sa ráno na záchode moc nedarí, aby som aspom videl aspom pár centimetrov pred sebou, uši analyzujú prasknutie každej vetvičky. V hlave sa mi vynárajú všetky hororové scénky, ktoré som kedy videl a počul, vrátane Dobšinského rozprávok. Skrátka beh všetkými zmyslami.
Hodne mi odlahlo, ked som zbadal prvé svetlá civilizácie, pred ktorou som sa celé hodiny snažil utiecť…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára