Čas lúčenia...

Ach áno, je to tu. Vedel som, že to raz musí prísť, ale prečo tak skoro? A prečo tak neúprosne a tvrdo?

Ani si neviete predstaviť ako ťažko sa mi píšu tieto riadky. S akou námahou klepocem prstami po klávesnici to hrozné slovo: DOVIDENIA!

Ó, dovidenia, moje staré, rozodraté a statne zapáchajúce tenisky. Ach, mi je ťažko len tak, vás hodiť do koša, keď nás spája toľko zážitkov...

Napríklad ten, keď som si vás prvý krát obul.  Alebo keď ste mi pomáhali uniknúť pred tým strašidelným psom.  Alebo vtedy keď som si vás prvý krát očural. Alebo vtedy keď...  dosť!

Áno, čas je neúprosný a kilometre tiež. Ešte nedávno sme sa spolu smiali, že čože je to päťdesiatka... potom čože je to stovka (aj tak vydržíte dlhšie než ja). Ale 1000 km je tisíc km...

R.I.P (Rest In Pieces)