Celý týždeň po mojej „úspešnej príprave“ na preteky som si iba lízal rany. Moje behy pozostávali z kratučkých výklusov v tempe, ktoré by nezadýchali ani korytnačku. Pre mňa bol ale úžasný pocit už len to, že môžem znovu po zranení pobehovať po lese.
Medzitým som poctivo študoval bežeckú literatúru a zistil som, že moja predchádzajúca „príprava“ mala predsa len nejaké tie muchy. Presnejšie celé hejno múch. Skrátka bola na hovno (čo vlastne vysvetľuje tie muchy). Tu sú tie hlavné:
Prehnané navršovanie nabehaných kilometrov. No mal som pocit, že to asi trošku preháňam, keď som po dobehnutí nemohol vôbec používať schody. Ale že som to až tak prepískol, to som fakt netušil. Podľa odborníkov je dobré zo začiatku pridávať tak 5 až 10 percent týždenne. Takže, keď človek behá 15 km týždenne, optimálne predĺženie trasy na budúci týždeň je tak o 1,5 až 2 km. Ja som si s prehľadom prihodil takých 8 km, čiže viac než 50 percent navrch...
Katastrofálna technika. Netušil som, že aj správne behať sa treba naučiť. Pravdu povediac, myslel som si o sebe, že bežím pomerne elegantne. Až kým som sa prvý krát nevidel na videu. Estét vo mne zúfalo zastenal. To čo som videl asi nemalo s behom moc spoločného. Teda ak sa nahrbený, trhaný sled indiánskych poskokov s vypúlenými očami a výzorom unaveného bernardína dá nazvať behom. No asi bude na čom pracovať...
Snaha o rýchlosť. Od začiatku som sa snažil behať svižne. Však načo by som aj išiel na nejaké preteky, keď tam potom budem vyklusávať, nie? Dychčal som síce ako prúdové lietadlo, ale myslel som si že to patrí k veci. Že treba trénovať vytrvalosť pomalými a dlhými výklusmi to som fakt netušil.
A hlavne nedostatok radosti. Celý predošlý tréning bol vlastne jedno veľké trápenie, celé motivované iba pretekmi. Možno toto bol aj najvážnejší dôvod prečo som sa zranil. Keď človek behá iba preto, lebo MUSÍ nabehať kilometre, lebo MUSÍ schudnúť, lebo si MUSÍ niečo dokázať stoj čo stoj, tak potom to asi nie je úplne oukej. Také behanie potom moc neteší a je iba otázkou času kým si človek „vyrobí“ nejaké zranenie, alebo s tým celým znechutene praští.
Moje poučenie: behať uvoľnene s dôrazom na techniku, navyšovať kilometríky hóóódne pomaličky a hlavne si urobiť si z behania pôžitok. A potom sa uvidí čo ďalej...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára